streda 29. novembra 2017

O (občas čudesných) tematických kaviarňach

Stihla som novembrový blog! Fuu, už som to nevidela veľmi ružovo, ale nedalo mi to. Písanie mi jednoducho chýba. Ku kresleniu sa radšej nevyjadrujem. Problém je v tom, že ma opustila múza tak akosi na stálo. Som zaseknutá úplne. Ale to je teraz jedno. Čoskoro mám tretie blogové výročie, tak som predtým ešte chcela stihnúť taký obyčajnejší blog.

Poslednú dobu si všímam, že sa celkom často vyskytujem v tematických kaviarňach. Neviem, čo si pod tým predstaví taký bežný Slovák, no anime fanúšikom budú určite známe maid caffe, či neko caffe. Mojím osobne najčerstvejším zážitkom z minulej soboty je Morning Musume 20th Anniversary caffe. Ono to asi už ani nikoho neprekvapuje.

Najprv by som  tieto kaviarne rozdelila do takých väčších kategórií, hoci toto píšem úplne bez akéhokoľvek googlovania a podkladu. Berte to ako moje skúsenosti a názory, ako vždy.

1.Role-play kaviarne
Sem by som hneď zaradila spomínané Maid caffe, ďalej Butler caffe a najnovšie som bola vo Witch caffe. Určite ich bude viac, no toto mi príde ako taký základ pre každého fanúšika. Keď som išla prvýkrát do Maid caffe, mala som isté pochybnosti, aké pocity to vo mne zanechá. 

Pri vchode nás vítali dievčatá v slúžtičkovských šatičkách a niektorým to celkom seklo. Samozrejme to má podľa mňa dosť erotický nádych, ale chlapom sa to určite páči. Za stôl nás usadila jedna z nich a začala vysvetľovať pravidlá. Takéto kaviarne majú totiž (asi?) vždy časové a menu obmedzenia. Podľa toho aký „balíček“ si vyberie, no základ je 60-90 minút. Bola som rozhodnutá pre Dezert set, v ktorom bol i drink a jeden špeciál, buď 3 minúty stolovej hry  alebo fotka s vybranou maidkou. Ako milovník polaroidových fotiek som vôbec nezaváhala. 

Priniesli nám tabuľu s fotkami všetkých maidiek a my sme si mohli vybrať, s ktorou sa chceme odfotiť. Celkom vtipné bolo, že mi všetky na fotkách prišli úplne rovnaké, a tak som náhodne na jednu ukázala. Tá, čo nás najviac obsluhovala a držala tabuľu sa zachichotala a vraví mi „Och, ďakujem, že si si ma vybrala!“. A ja len v duchu „To bola ona na fotke?!“
No nič, bola fakt dosť zlatá, takže som bola spokojná. Ďalej pri každom jedle či pití prišla chvíľka na čarovné slovká, ako napríklad začarovať karamelové laté, aby sme mali navždy sladkých 16 a podobne. Pri tom musíme ešte rukami robiť rôzne zvláštne pohyby. Maidky celú dobu hrajú role-play vašej skutočnej slúžky a niektoré do toho dávajú fakt všetko. Až tak moc a otravne. 


A niečo podobné by ste určite našli aj v iných role-playových kaviarniach. Witch caffe, v ktorej som bola naposledy mi prišla najľudskejšia a najmenej divná? Alebo ako to nazvať. Bol to malý podnik, kde sme sedeli za barom a dievčatá sa s nami rozprávali vpodstate úplne normálne, akurát s občasnými poznámkami alá „A to u nás v našom čarodejnom svete také nemáme!“ či „Mám 406 rokov, no cítim sa na sviežich 116.“ Polaroid fotky nesmeli chýbať. Kamarátka, s ktorou som tam bola oslavovala deň predtým narodeniny a keď sa to slečny dozvedeli, ihneď museli konať. Vraj oslávenci mávajú taký darček v podobe fotky hneď s troma čarodejnicami! Mimochodom, ich oblečenie bolo dosť steam-punkové, takže celkom super.

Väčšinou je fotenie obmedzené iba na jedlo a pitie. Niekedy ani to.

2. Zvieracie kaviarne
Mačacie, králičie, sovie, psie, a neviem aké ďalšie kaviarne tu sú. Návšteva spočíva v tom, že ste obklopeným zvieratkami a môžete si ich hladkať, hrať sa s nimi, kŕmiť ich ak je zrovna ten čas, a jednoducho nechať si spríjemňovať deň. Tu sa občas rozchádzajú názory ochranárov zvierat. Také sovičky, na ktorých som bola vyzerali niektoré dosť vystrašene a neviem do akej miery im bolo príjemné, že ich ľudia hladkajú a tak. Mačky? Veď viete aké sú. Majú vás na háku, no zároveň si užívajú pozornosti, takže tam by som úplne problém nevidela. Najlepšie je, keď prídete a všetky spia. Hmm super, vyhodené peniaze :D Ináč by som to ani veľmi kaviarňami nenazývala, niekedy tam vlastne ani nič nepijete.


3.Anime kaviarne
Poslednú dobu v tomto vidím celkom veľký boom a takéto kaviarne sa otvárajú často iba na limitovanú dobu. Či už na počesť veľkého úspechu, alebo keď je nejaké výročie a tak. Na mojej listine sú momentálne Sailor Moon caffe a Ranma1/2 caffe. V takýchto anime kaviarňach nájdete jedlá a nápoje inšpirované daným anime. V prípade Sailor Moon je to napríklad japonská omeleta v tvare polmesiaca, alebo farebné drinky podľa jednotlivých sailoriek. V Ranma ½ kaviarni nesmie chýbať ramen, či okonomiyaki. Fanúšikom to asi vysvetľovať nemusím, a kto nepozná tak pekne šup šup do toho.

4. Zbytok: kaviarne i bary
Zrovna minule som hľadala nejaké zaujímavé tematické kaviarne a našla som fakt rôzne srandy. Napríklad: Detektívna kaviareň, kde lúštite logické hádanky a záhady a môžete si vyskúšať štetčekom odhaliť odtlačky prstov, alebo Krvavé nemocnica , kde vám drinky prinesú v skúmavkách, v ktorých plávajú oči a môžete si objednať vyrvané srdce, ktoré je v skutočnosti obyčajný jahodový dezert. 

Minule som dokonca videla video na nejakú strašidelnú kaviareň, kde vás obsluhovali japonskí duchovia a dokonca sa tam dal zažiť rituál pochovania. Normálne vás tam zavrú do truhly a šomrú modlitby. A kopec ďalších podivností...

Myslím si, že si tu nájde úplne každý niečo. Sem by som ešte šupla aj spomínanú Morning Musume caffe na počesť 20. výročia skupiny. Mohla som sa pokochať originálnymi kostýmami z PVčiek, objednať drink, ktorý vymyslela samotná moja obľúbená členka a užiť si veľké obrazovky a fotky všade naokolo. A dostali sme pri vstupe podpivníček! Proste priestor, v ktorom by človek najradšej trávil každý deň, ale to by asi prišiel o všetky peniaze, lebo takéto podniky bývajú troška drahšie, hlavne ak ide o tie limitované.



Som zvedavá kam ma zase nohy zavedú nabudúce, no už teraz sa teším. Mňa to Tokio tak baví!


Sewitches

pondelok 2. októbra 2017

O tom, ako som v Japonsku našla druhý domov

Asi od pätnástich som chodila v Trenčíne do Kozla (áno do Kozla a nie ku Kozlovi, a nehádajte sa :D). Stretávali sa tam milovníci anime z okolia a ja som si to tam veľmi obľúbila. Začala som tam časom ťahať i spolužiakov zo strednej a nakoniec  som tam bola varená pečená až kým som neodišla na výšku. Ale vlastne aj potom. Niekedy som tam už bola viac ako doma. No a potom Kozla museli zbúrať, lebo sa v Trenčíne stavala nová železničná trať. Bolo to smutné, lebo som tam strávila celú mladosť. No a čo tým celým chcem vlastne povedať. Ja som normálne v Japonsku našla druhý Kozel. Trošku drahší, ale tisíc krát lepší!

V Kurane som sa prvýkrát objavila v apríli, keď nás tam s kamarátkou priviedol kamarát, ktorý tam brigáduje. Tento irish pub sa mi pozdával už pri prvej návšteve. Dovtedy som bola zvyknutá iba na typické japonské izakaje, takže to bola príjemná zmena. Atmosféra naozaj pripomínala takú tu našu európsku krčmu. Po roku v Japonsku mi to bodlo práve vhod a začali sme tam chodiť pravidelne, hoci sme to obe mali s kamarátkou dosť ďaleko domov.

Majiteľ Y-san je skvelo vyzerajúci 45 ročný hiphopový týpek so siedmymi guľkami. Ono je to nejaký jeho interný vtip zrejme, v každom prípade ma vždy vie neskutočne rozosmiať. Jeho pravá ruka, vedúci podniku K-san zase na mňa vždy robí ksichty a vyžiera všetky sladkosti, čo nosím. Brigádnici sú zväčša vysokoškoláci a všetci dobre vyzerajú. Vždy sa smejeme, že tam určite vyberajú na pohovore podľa vzhľadu. Nesmiem zabudnúť na E-čan, neskutočne zlatú, peknú 151 cm vysokú (skôr nízku, nie?) žienku, ktorá v žiadnom prípade nevyzerá na 32. Ah tie japonské gény. Ja sa tam na tých ľudí vlastne asi chodím iba pozerať :D

Kuran má veľa stálych zákazníkov, ktorí sedia väčšinou za barom. Nájdete tam postaršieho pána v baretke a sukni i ďalšieho dlhovlasého v šľapkách, zopár salarímanov, 39 ročné ženské, ktoré sa stále necítia dospelé, niekoľko mladých a zopár cudzincov.  Takú zmesku rôznorodých ľudí na jednom mieste som nikdy predtým nevidela. Usadených vedľa seba za barom neriešiac, kto aký je. Väčšina z nich tam chodí sama, no nikdy sa nestane, že by celý večer presedeli potichu sami pri pive. Vždy tam človek nájde známeho.

A ja? Majiteľ Y-san je už pomaly mojím japonským tatkom. Začínam tam byť viac ako vo vlastnej izbe a to tiež len preto, že ma začal často pozývať do Kuranu nie ako zákazníka, ale skôr spoločníka na pokec. Naleje, navarí a ja domov odchádzam o polnoci bez otvorenia peňaženky. A keď som zo srandy spomenula, že mám za chvíľu meniny, chytil sa príležitosti a už usporiadava karaoke párty podľa môjho gusta. Len tak. Veď prečo nie.

Tak milého, starostlivého a dobrosrdečného Japonca ako on....ba dokonca asi všeobecne človeka ako je on nepoznám. Vie, že som v Japonsku sama, bez rodiny a priateľov zo Slovenska. Že tu nemám nikoho. A preto sa ma snaží potešiť vždy keď sa dá. A jediné čím sa mu viem odvďačiť je moja šibnutá spoločnosť a nejaké tie sladkosti zo Slovenska. Kuran je to najlepšie miesto, kam som v Japonsku mohla zablúdiť. A myslím, že sa tam nájdem aj za desať rokov.

Moja veľká hlava a spol
A hoci tento blog nie je úplne o Japonsku a skôr len výlev o dobrých ľuďoch v mojom živote, musela som tomu venovať aspoň jeden blog. Lebo takéto šťastie sa nenájde len tak ľahko.
A mám sa vlastne ešte opakovať, aká som rada, že som prišla do Tokia?

Sewitches

nedeľa 27. augusta 2017

O tom, ako som išla do rezancovej prefektúry, časť druhá

K druhej časti o mojej ceste na Šikoku sa mi dlhšiu dobu nedarilo dostať. Ale dnes by som rada napísala o ďalšom zaujímavom ostrove a takých tých všeobecných dojmoch. Ešte kým máme ten august, aby blog tématicky zapadal do leta.

Vybrala som sa teda na druhý ostrov zvaný Naošima. Každé tri roky sa na troch menších ostrovoch koná umelecké  trienále a ostrovy sú presýtené galériami, múzeami a umením ako takým. Naošima je z týchto troch ostrovov ten najumeleckejší a ja som sa nevedela dočkať, čo všetko uvidím. Tentoraz som sa nalodila včas a na palube stretla milý starší japonský pár. Dali sme sa do reči a veľmi rýchlo som bola pozvaná k nim do Toyami na výlet. Aspoň viem, kam ísť nabudúce. Môj cieľ navštíviť všetky prefektúry totiž ešte len začal.

Na celý deň som si požičala elektrický bicykel. Bola to moja prvá skúsenosť s touto mašinou a musím povedať, že poslúžila naozaj skvelo. Hneď som teda vyrazila smer Honmura, dedinka kde sa nachádza Art House Project. Sú to umelecky prerobené staré japonské domy. Bohužiaľ bolo vnútri zakázané fotiť, no musím povedať, že to bol jeden z najzaujímavejších umeleckých projektov, aké som kedy videla. Mnohí z vás možno vedia, že hoci celý život kreslím a chodila som aj na umelecké školy, nikdy som sa veľmi nezaujímala o galérie a podobne. Týchto 6 domov sa však každý od seba líšili, lebo ich mal pod palcom iný umelec. No mali spoločné to, že  dokonalo splývali s touto japonskou dedinkou, celkovou atmosférou ostrova. Hra so svetlom a tmou, či moderné umenie na miestach, kde by sme čakali tradíciu. Dúfam, že tam toho ešte pribudne viac.

Môj zelený tragáč
Art House Project U zubára
Mojou ďalšou zastávkou bolo Čičú múzeum, doslova podzemné múzeum. Je vstavané do krajiny, aby nenarúšalo celkový vzhľad a zároveň je tento priestor ako taký umeleckým dielom od významného japonského architekta Tadao Andó.  Toto múzeum spája celkovo 4 umelcov a to Claude Monet, Walter de Maria, James Turrell a spomínaný Tadao Andó. Ako som vyššie naznačila, nerada sa prechádzam po galérii a obzerám zarámované obrazy, ale to čo som videla tu bolo naozaj dych berúce. Od minimalistických priestorov cez vystavované diela a zladenosť rôznorodých umelcov . Nesmiem ani zabudnúť na milú záhradu inšpirovanú dielami Claude Moneta. Nemyslela som, že si to tak užijem. Možno je to len tým, že som už dlho nikde takto nebola, ale Čičú múzeum som ihneď zaradila k mojím obľúbeným.

Claude Monet záhrada
Na ostrove sa nachádzalo toho oveľa viac, no nemala som dosť peňazí na všetky vstupy. Po ceste som ešte pofotila obrovské bodkované tekvice od japonskej umelkyne Jajoi Kusama a vybrala sa obrovským strmým kopcom naspäť k prístavu. Ani si neviete predstaviť, ako som ďakovala za ten elektrický bicykel a ako som mala chuť potľapkať po pleci všetkých okoloidúcich (alebo skôr umierajúcich) cyklistov na obyčajných bicykloch. Ale výhľad tam bol naozaj krásny.

Tekvička
V prístave som sa ešte išla pozrieť na onsen, ktorý je tiež umeleckým dielom zvnúra i zvonka. Parádne retro, farby a palmy. No na ostrove bolo toľko veľa turistov, že som sa tam neodvážila vojsť. Deň som zakončila v príjemnej kaviarničke, kde som si dala lokálne karé a premýšľala nad tým, koľko veľa mladých ľudí na Naošime je. Či to bolo tým, že je to umelecký ostrov kam chodí veľaturistov ,a tak tam brigáduje kopec študentov,  alebo len náhoda. No moja predstava o typickom ostrove, kde sú len samí dôchodcovia sa veľmi rýchlo rozplynula.

I 'love' Bath
Naošima ma nabila energiou a inšpiráciou a určite doporučujem každému človeku, ktorý sa zaujíma o umenie návštevu tohto krásneho ostrova.

Výhľad z vrcholu Naošimy
V mojom itinerári sa ešte nachádzal jednodenný výlet do mesta Kotohira a vyštveranie sa ku Kompirasan, šintoistickej svätyni, ktorej hlavná časť leží na konci 785 schodov. Myslela som, že po ceste vypľujem dušu. Ale  bavilo ma sledovať tie malé deti, ako krôčik po krôčiku stúpajú hore. Niektoré energicky, iné sa po ceste rozplakali, že už ďalej nejdú (vôbec im to neberiem za zlé). A po príchode na vrchol ma odrazu človek tak prečistený mozog a snáď i telo, že to vlastne stálo za to. Potom som sa vybrala dolu k mojej ďalšej destinácii Kanamaruza, najstaršiemu kabuki divadlu v Japonsku z roku 1835. Doteraz sa tam príležitostne konajú predstavenia, no obyčajne sú vnútorné priestory verejne prístupné a človek sa môže dokonca poprechádzať po pódiu. Odhliadnuc od tých čínskych turistov, ktorí tam práve natáčali nejaký „dokument“, toto divadlo vo mne zachovalo akýsi zvláštny pocit a radosť z kultúrneho obohatenia.

Schodyyyy

Kanamaruza
V gueshouse v Takamacu som stretla pár zaujímavých ľudí. Jeden z nich bol pán policajt a nechcel veľmi hovoriť o svojom zamestnaní. Povedal, že v Japonsku je to povolanie, ktoré mnoho ľudí odsudzuje, a preto o tom nerád hovorí. No keď už začal, tak sa o tom celkom otvoril. Pôvodne pracoval v niečom, ako je Ikea, no plat bol veľmi nízky a pracovná doba priam nekonečná. Našetril si peniaze, podal výpoveď a vybral sa na cestu okolo sveta. Keď sa vrátil, bolo veľmi ťažké hľadať si novú prácu, lebo sa priznal, že nie je veľmi múdry a šikovný a počas vysokej školy sa ani nesnažil urobiť nič pre svoju budúcnosť. Jeho strýko je policajtom, a tak sa rozhodol že skúsi rovnakú cestu. Vraj väčšina obyčajných policajtov v Japonsku nepatria práve k tým najmúdrejším (no presne ako tie vtipy u nás na Slovensku). Bolo zvláštne počúvať ako o sebe takto hovorí, ale videla som, že to myslí úprimne. Spýtala som sa ho, čo všetko musel urobiť preto, aby sa stal policajtom. Na začiatku vraj treba prejsť rôznymi testami vrátane všeobecných znalostí a fyzickej zdatnosti. Po prijatí však každého čaká rok na policajnej škole. Bolo to vraj nesmierne náročné a vo veľkých mestách, kde je záujemcov veľa to nezvláda obrovský počet ľudí a kopec ich po pár týždňoch a mesiacoch skončí. On to však zvládol a teraz je policajtom tretí rok. No stále priznáva, že policajtmi sa v Japonsku stávajú iba ľudia, ktorý nevedia, čo chcú v živote robiť. Jednoducho tam zablúdia. Ale on je spokojný, lebo pracuje v malej dedinke, kde sa vlastne nič nedeje.

Na záver nesmiem zabudnúť na mesto Takamacu. Celú dobu som mala pocit, že toto mesto sa zastavilo niekde v 80. Rokoch. Atmosféra, vlaky, ulice a retro podniky. Na povrchu sa snažilo prehupnúť do moderného sveta, ale čím hlbšie človek išiel tým viac mal pocit, že cestuje v čase. Miestne vlakové stanice nemali turnikety a lístky som si musela nechať cvakať pri vstupnom okienku. Na nástupišti neboli ani hodiny a ani tabuľa s časom, kedy vlaky prichádzajú. Možno je to tým, že som už tokíjčan, ale celkovo som si vravela, že japonsky nehovoriaci turista to tu musí mať troška ťažké. Celú dobu som sa nedokázala zbaviť pocitu, že mi Takamacu pripomína dejisko nejakého (starého) anime.

Krásna záhrada Ricurin
Kagawa mi učarovala a hoci som zo zvyšku Šikoku nevidela nič, som rada, že som sa rozhodla užiť si jednotlivé miesta naplno. To Japonsko je stále niečím nové a zvláštne a to ma nesmierne baví.
 

Sewitches

streda 16. augusta 2017

O tom, ako som išla do rezancovej prefektúry, časť prvá

Dnes sme s kolegyňou prišli na strašné zistenie. Viete o tom, že za 4 a pol mesiaca končí rok 2017? Vie mi niekto povedať prečo som ešte stále v nálade: Tak teda, kedy začnem s plnením tohtoročných predsavzatí...hmm....už by som asi mala. A veď ešte času.

No nie. Veď za chvíľu by som si mala začať dávať predsavzatia na rok 2018. To je hrozné.....

No nič, bedákanie si asi nechám na december. Teraz sa už radšej vrhnem na tých pár dní, ktoré som strávila na Šikoku, konkrétne v prefektúre Kagawa. A ak by vás zaujímalo, prečo práve rezancová prefektúra, nuž tak sa pomenovali samotní Kagawčania, lebo sa pýšia svojím Sanuki udonom, širokými rezancami. Ako naozaj, vitajte v rezancovej prefektúre bolo napísané snáď všade!

Udon v Kotohire, o ktorej napíšem nabudúce
Pôvodne som toho chcela obehnúť viac, ale namiesto nezmyselného ponáhľania som sa rozhodla stráviť dlhší čas na miestach, ktoré ma zaujali. A vlastne som nemala ani celkovo toľko času, koľko by na celé Šikoku bolo treba. No snáď mi ten ostrov nikam neutečie.

Po skvelom nedeľnom koncerte mojich dievčat som v pondelok ráno o 5:00 nastupovala na vlak v Ogikubo. Minule, keď som sa po prekaraokeovanej noci vracala prvým vlakom domov som bola šokovaná, koľko ranných vtáčat je v Tokiu. No aj tak ma to aj v ten pondelok znova prekvapilo, keď som si skoro ani nesadla. Ale musím povedať, že cesta nesklamala a sedela som po každom prestupe, ktorých bolo tuším 11.  

Tých 14 hodín mi ubehlo naozaj veľmi rýchlo, presne ako som dúfala. Zaujímavé bolo, že čím viac som cestovala na západ, o to staršie vlaky sa začali objavovať, no zároveň i omnoho pohodlnejšie. Okolo Tokia totiž len zriedka nájdeme náš európsky typ so sedačkami tak ako v autobuse či lietadle. Sú tam sedačky popri stene vlaku, určite si to pamätáte napríklad z Cesty do Fantázie. No na západe Japonska som sa už pohodlne mohla vyspať opretá o okno. A samozrejme tie japonské vlaky boli presné ako hodinky. Bola som si istá, že keď mám na prestup 2 či 3 minúty, určite to stihnem. Vlaky vlastne aj tak na seba vždy čakali, keď sa náhodou objavilo pár minútkové meškanie.  Tá doprava je jednoducho tak zariadená. Až na poslednom prestupe sa mi prekazil plán, keď som sa v Okajame nezmestila do vlaku mojej destinácie, hlavného mesta prefektúry Kagawa, Takamacu. To bolo teda ľudí. Ale o to lepšie, keďže som si v ďalšom vlaku o polhodinku zase sadla.

Hlavný japonský ostrov Honšú a najmenší ostrov Šikoku spája obrovský most Seto, z ktorého mi nabehla husia koža. Rozprestrel sa predo mnou krásny výhľad na more a utíchajúci tajfún a búrku. Možno ste totiž videli na internete zábery obrovského tajfúnu z vesmírnej stanice, nuž áno, to bolo práve nad juhozápadným Japonskom, keď som tam cestovala. Ale žiaden strach, naozaj to už odchádzalo a ja som prežila 4 slnečné dni.

Tu ho máme!
Prvý deň som sa vybrala na ostrov Šódošima, v doslovnom preklade ostrov Malá fazuľka, ktorý však bol oveľa väčší než sa zdal. A tiež sa vlastne o ňom hovorí ako o olivovom ostrove, lebo sa tam netradične pestujú. V istom momente som mala pocit, že som na dovolenke v Grécku. No naozaj! Bola tam socha bohyne Atény a jeden tváriac sa grécky veterný mlyn! A potom ten olivový park, kde som si vyfotila ďalších pár gréckych fotiek. No a tí ľudia s metlami! Asi viete ako sa fotia Potteráci, keď idú na miesta, kde sa film natáčal. Vo vzduchu na metle. No tak presne to isté sa dialo na tejto Malej fazuľke, lebo ako som zistila v ten deň, natáčala sa tam hraná verzia animovaného Ghibli filmu Kikis Delivery Service, ktorý som dokonca videla. Samozrejme som nič nespoznávala, bolo to už pred 3 rokmi, ale prišlo mi naozaj vtipné ako sa tam všetci tak metlia. Dorazila som i ku milému drevenému obchodíku, ktorý bol vo filme Kikinou poštovou stanicou. Strašne rada chodím na miesta, kde sa natáčali moje obľúbené japonské filmy či seriály, takže milé prekvapenie.

Vo vzduchu! Inak áno, tie metly sa tam dali požičať.
Kiki's Delivery Service
Všade samé olivy
A tento ostrov je asi populárnym miestom pre filmových režisérov, lebo sa tu odohrával i známy japonský film Nidžúši no Hitomi, Dvadsaťštyri očí z roku 1954 o učiteľke a jej žiakoch. Filmová dedinka tam stojí doteraz ako múzeum a hoci som film zatiaľ nevidela, nenechala som si ujsť kulisy zo šesťdesiatych rokov.  A pozor, tam som zistila , že na Šódošime sa natáčal aj jeden z mojich najobľúbenejších mysterióznych seriálov, N no Tame ni (anglický názov The Testimony of N). Akurát som vôbec nestíhala na to miesto ísť, čo bola hrozná škoda, lebo som si spomenula, ako som o tom vlastne pred dvoma rokmi čítala.

Nidžúši no Hitomi múzeum
Na záver dňa ma čakalo Angel Road, piesočná cestička na mini ostrov, ktorá je prechodná iba počas odlivu dva krát za deň. Je to miesto pre zaľúbencov, ktorí si tam sľubujú večnú lásku odkazom na umelých mušľách. Takže neviem čo som tam robila ja, a vlastne to nebolo ani tak dych berúce ako na vyfotošopovaných fotkách na internete.  Nevadí, aspoň som sa krásne dostala posledným autobusom k prístavu a na pevninu sa plavila pri západe slnka s pivom v ruke. Čo viac si priať?

Angel Road

Malé zistenia po prvom dni: Veľa čínskych turistov, málo autobusov a mládež na Šódošime sa veľa usmieva.

Sewitches

streda 2. augusta 2017

O práci, práci a zase práci

Ani neviem ako a už je tu august. Slovensko je už v polke letných prázdnin, no tie japonské ešte len nedávno začali. Ja idem od 7. Augusta na týždeň na Šikoku, najmenší zo štyroch hlavných ostrovov. O tom napíšem celý blog keď sa vrátim, takže si nahradím to, že som v júli nenapísala žiaden....
V Tokiu a v terajšej práci som už niečo cez polroka. Neskutočne rýchlo to ubieha, ale keďže som teraz spokojná tam kde som, tak mi to vôbec nevadí. A čo sa tej práce týka, tak napíšem nejaký ten apdejt.
Aj ja sa už veľrybím na suchu.
Už sa veľmi nepamätám kedy a čo presne som naposledy o práci písala, ale za toho polroka sa toho dosť zmenilo. Keď som nastúpila, bolo nás v tíme 7 s tým, že tímlíderka bola na materskej, takže nás pracovalo 6. Určite som spomínala, že sme veľmi mladý tím aj vekovo, a aj tým, že väčšina nastúpila nedávno. Tí čo ma zaúčali sa ešte len sami učili.

No po cca dvoch mesiacoch odišla prvá kolegyňa, čo ten nával práce a tlak už akosi psychicky nezvládala. Na to, aká sme malá firma máme totiž na starosti veľa a veľkých klientov, a preto každý jeden zamestnanec zo seba vydáva naozaj všetko. Žiadne spanie za počítačom, ako sa to hovorí o veľkých japonských firmách, kde je zamestnancov prebytok. Po odchode tejto kolegyne, ktorá ma dovtedy zaúčala som začala bližšie pracovať s druhou kolegyňou, ktorú som si veľmi rýchlo obľúbila. V našom tíme najstaršia, no neskutočne charizmatická žena s dušou puberťáčky (v dobrom slova zmysle). Mala na starosti veľký projekt a ja som jej začala robiť niečo ako asistentku. Začiatky boli ťažké, no teraz som za ten projekt (ktorý ešte neskončil, lebo trvá pol roka) neskutočne rada. Lepší tréning som ani nemohla mať. No táto kolegyňa odrazu po piatich mesiacoch skončila tiež. Bolo mi to strašne ľúto, ale chápala som, že plat je nič moc a pracovná doba troška dlhá pre matku s dvoma deťmi. Na projekt som samozrejme nezostala sama, lebo sa ho ujal kolega, no v podstate som bola jediná osoba v tíme ktorá mala potuchy, v akom štádiu teraz sme, čo treba ďalej riešiť a snáď aj ako to riešiť. Kolegovci sa nebáli na mňa v tomto spoľahnúť a ja som pocítila prvé uznanie i potešenie z práce.

Naozaj som si myslela, že sa nehodím na túto prácu a že mi to nikdy nepôjde. Stále som čakala a čakám, kedy príde nejaké zlyhanie. No to neprichádza a o to väčší mám strach.  Po firme sa dokonca začala šíriť fáma, aká mi práca ide. Zastavil ma s tým šéf , hlavná manažérka, i naša tímlíderka. Neviem čím to je, no ja som jednoducho iba človek, ktorý nerád prehráva a prácu si robí svedomito. Hoci som si myslela, že neviem pracovať a byť v niečom dobrá....ach to nízke sebavedomie je hrozná vec.
Japonský rozhlas if you know what I mean ;)

Keď táto kolegyňa teda odišla, začala som úzko pracovať s kolegom, ktorý v tej dobe nahrádzal tímlíderku. Dovtedy som s ním ledva prehodila reč, no odrazu sa to spustilo. My sme si tak neskutočne sadli, že podaktorí kolegovia mali snáď už aj isté podozrenia. On je to proste divný človek, no s podobným humorom a iróniou ako ja. Dokonca som ho minule náhodne stretla v obľúbenom bare, ale to už je zase na iný blog....V každom prípade sa moje pracovné povinnosti čoraz viac rozšírili a začala som riešiť niekoľko klientov naraz.

Aby som nezabudla, od apríla ešte nastúpila nová kolegyňa z Hong Kongu, ktorú som i ja zaúčala. Teraz sa vrátila tímlíderka z materskej a sme v 6-člennej zostave. Dostala som na starosti ďalší veľký projekt a cítim, ako sa každý deň ešte stále niečo nové učím. Nikdy som nemala prácu, kde by som sa každý deň naučila nové veci. Či už je to pokrok v hovorovej, alebo písanej japončine a angličtine, vedomosti o jazykových a biznis školách v zahraničí a ako fungujú, o japonských firmách, pc zručnosť, riešenie rôznych situácií a komunikácia. Je toho veľa. A stále mám priestor sa zlepšovať. Hoci poslednú dobu je už toho moc a akosi si neviem zmanažovať čas. Viac menej každý deň robím teraz nadčasy a najhorší je tento týždeň pred dovolenkou, lebo musím všetko do istej miery dokončiť a dať inštrukcie kolegom v mojej neprítomnosti. Musím sa zamyslieť nielen nad ďalším postupom, ale aj nad tým, aké rôzne problémy sa môžu naskytnúť a ako ich bude treba vyriešiť. Samozrejme budem celý týždeň na Šikoku na dráte, keby niečo.  Ach bože, cítim sa tak workoholicky.
Jedlooo!
Ale práca ma naozaj baví, prostredie je super, kolegovia sú zaujímaví a milí ľudia, učím sa stále. Čo viac si môže človek želať? Možno hádate správne, áno, je to lepší plat. Ja viem, že na Slovensku niektorí len môžu snívať o tom, koľko teraz zarábam, no na japonské pomery je to naozaj veľmi málo. Som tam totiž stále iba na brigáde, hoci pracujem 40 hodín týždenne + pár nadčasov. Samozrejme aj obsah práce sa rovná normálnemu zamestnancovi. No keďže je to brigáda, platia ma od hodiny a hodinová mzda je teda dosť biedna. Od toho sa mi odráta zdravotné poistenie a ďalších x vecí a končím s platom, z ktorého síce vyžijem normálne, no nenašetrím vôbec nič. A to je teda problém, ak sa chcem na Vianoce vrátiť domov. Začína mi pár mesiacov o suchom chlebe, lebo inak to ružovo nevidím. Samozrejme nebudem vás klamať, v nedeľu idem na koncert, v novembri tiež....:D

Nemyslela som, že sa tak rozkecám o práci.  Mám v zálohe ešte pár vecí, o ktorých chcem napísať, no nájsť si poslednú dobu silu a čas na blogy je dosť náročné. Ale pokúsim sa byť aktívna. Ono je to strašne super, lebo ak budem pravidelne písať napríklad 5 či 10 rokov, dokážem sa spätne pozrieť na všetky tie pokroky, čo som prežívala a tak. To je vlastne taký denník. A ja som si dlhé roky písala papierový denník. A potom som si spätne čítala tie žvásty 13 ročnej Sewi, ktorá z okna sledovala chlapcov na skejtborde....No nič, to radšej nechajme tak. Som rada, že môžem tento denník zdieľať so svetom. Aspoň mám pocit, že v tom nie som úplne sama.


Sewitches

A na záver óda na japonský job hunting v podaní Tsubaki Factory


štvrtok 8. júna 2017

O žltej narodeninovej oslave

Mám pocit, že čím ďalej tým častejšie sa zúčastňujem podivných akcii. Samozrejme to opäť súvisí s japonským zábavným priemyslom a dokonca sa občas prichytím pri myšlienke: “Aspoň budem mať o čom písať!“.

Pred niekoľkými týždňami som bola na tradičnom festivale, ktorý bol sústredený okolo jednej konkrétnej svätyne. Ľudí tam bolo neúrekom, a trvalo nám dlho, kým sme sa s kamarátkou konečne dostali do centra diania so stánkami s občerstvením. Rozhodnutá kúpiť si niečo sladké mi do oka padol stánok s malými sladkými guľôčkami. A prečo by aj nie, bol totiž zvnútra pooblepovaný plagátmi a fotkami populárnej dievčenskej idol skupiny Momoiro Clover Z, ktorú mám mimochodom celkom rada. Autentickú atmosféru dotvárala hudba z mobilu a dvaja postarší vysmiati týpci.

Nebola by som to ja, ak by som sa nepustila do konverzácie o idoloch. Ako náhle som prehlásila, že mám Momoclo (skrátený zaužívaný názov skupiny) rada, dostala som dvakrát toľko guľôčok do vrecúška z 300 jenov na rovných  100. Tomu sa hovorí skvelá kúpa a šarm slovenskej fanynky. Na záver mi ešte pustili obľúbený song a spokojná som sa vypravila do davu. No po chvíli za nami jeden z nich dobehol a vraví mi: “O niekoľko týždňov bude mať Shiorin,  možno vieš, tá žltá členka z Momoclo, narodeniny. No a robíme také narodeninové stretnutie s ďalšími jej fanúšikmi, nechceš sa pridať?“

O týchto akciách som už čo to čítala. Skupinka fanúšikov sa stretne a oslavuje narodeniny obľúbenej členky. Všetci sú oblečení v jej farbe a dokonca objednajú aj tortu. Vždy som si hovorila, aké je to podivné a naozaj ma to nelákalo. No týpek mi ukázal fotku z predošlej oslavy a bolo tam i kopec dievčat, ktoré vyzerali vcelku normálne. A keďže som si predsavzala skúšať stále nové veci, hlavne také kde sa dajú spoznať noví ľudia, ihneď som pozvanie prijala.

Celá nesvoja som v ten večer na seba navliekla jediné žlté tričko, ktoré vlastním a vybrala sa na stretko s hlavou plnou Momoclo songov, ktorých názvy som si na poslednú chvíľu snažila vryť do pamäti. Skupinu mám síce rada, celé albumy mám v prehrávači cestou do práce, no o členkách neviem skoro nič. Dve hodiny pred akciou som sa konečne naučila ich celé mená a to ich je iba päť.


No ale poďme konečne k veci.  Po vstupe do reštaurácie ma vítala bábika Shiorin posadená na polici vedľa vstupu do menšieho vyhradeného priestoru pre našu akciu. Okamžite sa mi naskytol pohľad na niekoľko žltotričákov sediacich pri stole, ktorý sa nervózne medzi sebou zľahka bavili. Bolo jasné, že mnohí sa rozprávajú prvýkrát. Boli medzi nimi zväčša starší páni, no i mladé dievčatá. Postupne sa nás nahromadilo cez 20 a akcia mohla začať. Sedeli sme cez 4 stoly a postupne sa po porade predstavovali. Odkedy sme fanúšikmi, obľúbená členka a pieseň. Hoci to bola oslava narodenín pre Shiorin, našli sa tam aj fanúšikovia červenej, či zelenej. Ja som sa samozrejme priznala, že obľúbenkyňu zatiaľ nemám. A potom sme vlastne už iba kecali o všetkom možnom. Bolo tam aj kopec fanúšikov iných idol skupín a tak som sa aspoň necítila úplne odveci. Po čase sme si povymieňali miesta, aby sme prehodili reč aj s inými ľuďmi a vrcholom večera bola tombola, ktorú pripravil jeden fanúšik z vlastnej zbierky. Hrali sme kameň papier nožnice a div sa svet, vyhrala som plagát.
Ževraj Z(et) póza

Ako dekoráciu sme tam mali ďalšie Shiorin bábiky, navlečené v rôznych kostýmoch či už z PVčiek alebo koncertov. Boli to výrobky jedného z fanúšikov. Nesmeli chýbať svietiace tyčinky a veľký žltý uterák. Dievčina čo sedela pri mojom stole sa bola dokonca prezliecť do cosplaya.


Celkom vtipný bol aj pán, ktorý rozprával o tom, ako sa istú dobu hanbil pred manželkou a dcérou spomenúť svoju novú záľubu. No nakoniec to už nevydržal a všetko vyklopil. Dcéra nadšená, manželka tiež podporuje, zvláštna to krajina, naozaj. Ale tak to vlastne má byť, no nie?


Jediné čo ma zamrzelo bolo niekoľko chodov bez záverečnej torty. Nuž, budem asi musieť ísť na podobnú oslavu zas. Naozaj som sa prekvapivo zabavila a pomaly ale isto zo mňa upadajú tie predsudky voči postarším fanúšikom dievčenských idol skupín. Hoci mi je jasné, že nie všetci sú tak milí a  štedrí . Možno mám zase len to moje šťastie.


Sewitches

pondelok 15. mája 2017

O tom, ako som začala tráviť čas sama so sebou

Vedeli ste, že v Japonsku je populárne robiť veci sám? Majú na to dokonca pomenovania. Napríklad  Hitori gohan= ísť sa sám najesť, hitori nomi= ísť sám piť, hitori tabi= sám cestovať, hitori eiga= íst sám do kina, moje obľúbené hitori karaoke= sám si ísť zaspievať na karaoke a mohla by som pokračovať donekonečna. Spojením  hitori (jeden človek /sám) a hociakej aktivity si vlastne môžete poskladať čo len chcete. A zdá sa, že hlavne u dievčat je čokoľvek hitori istou výzvou, či dobrodružstvom. Dokonca ženy, ktoré sa vedia ísť samé najesť do reštaurácie, či za kultúrou sú pokladané za kúl a nezávislé. Mnohé hlavne mladé Japonky to obdivujú.

Hitori tabi@Macumoto hrad
Neviem si predstaviť, že by som u nás išla niekam sama. Doteraz sa pamätám, ako som ešte počas strednej prišla asi dva tri krát skôr do krčmy, prípadne kamaráti meškali a ja som na nich musela sama čakať. Za stolom s nejakou tou kofolkou. Bolo mi hrozne trápne. Myslela som si, ako na mňa ľudia musia divne pozerať. Sama som chodila maximálne na nákupy, no to bola hranica.
Neviem či je to Tokiom, alebo všeobecne Japonskom, no veľmi som si obľúbila chodiť na rôzne miesta sama. Na koncerty už dlhšie, lebo medzi kamarátmi nemám nikoho s rovnakou záľubou, no poslednú dobu hlavne na to karaoke. Niektorí z vás možno vedia, ako ma baví spievať (na našich festivaloch som bola pravidelným účastníkom karaoke súťaží), no netušila som, že dokážem sama spievať bez prestávky aj hodinku dve bez toho, aby ma to omrzelo. Raz to bolo celkom vtipné, lebo dvere boli presklené a keď som sa rozbíjala na Morning Musume, tak sa pri mojich dverách zastavil akýsi pánko, hľadel a  nechápal.

Ale hitori karaoke je ešte stále fajn, lebo má človek vlastne súkromie a nemusí sa (väčšinou) cítiť trápne. Už od študijného pobytu v Japonsku som začala chodiť sama na výlety, ale až teraz som sa počas Golden weeku odvážila ísť prvýkrát sama do izakaje. Hoci mi chvíľu trvalo, kým som našla nejakú malú a útulnú, kde mi hitori nomi nepríde úplne nemožné, nakoniec to naozaj stálo za to. Usadila som sa za bar, za ktorým varili také milé tetušky. Hneď sa vytešovali z môjho kroja, ktorý som si po dlhej dobe zadovážila a hádali odkiaľ som. Do reči sa so mnou dal i mladý čašník, ktorý bol ako vystrihnutý z doramy o stredoškolskom bejzbalovom tíme plnom snov a nehynúceho priateľstva. Asi po hodine, čo som sa skvelo bavila ma oslovil jeden muž od stola poblíž, či ak správne počul som z Česka. Dozvedela som sa, že má rád východnú Európu (áno, tak nás všade volajú, už sa s tým zmierme) a niekoľkokrát navštívil aj Slovensko. Svet je proste malý.

Hitori nomi@Macumoto
Tu sa dostávam k môjmu v poradí druhému hitori nomi, ktoré sa uskutočnilo kúsoček od môjho domu. Piatok večer, nemám žiadne plány, reku skočím do tej maličkej izakaje čo mám po ceste domov na pivo a nejaké jedlo. Vždy som sa tam chcela ísť pozrieť, no nikdy som nemala odvahu. Vstúpim dnu a vidím milého deduška za barom a iba jednu ženu v stredných rokoch pri pive. I tento majiteľ sa o mňa zaujímal a po prehodení pár slov sa zase zahĺbil do rozhovoru so zrejme stálou zákazníčkou. Jedným uchom som sa započúvala do rozhovoru a uvedomila si, že sa rozprávajú o veciach, ktoré mi nie sú úplne ľahostajné. Japonská telka, herci, manažéri, zákulisie. Nedalo mi to a oslovila som ženu s otázkou, kde pracuje. Tá sa iba usmiala, ukázala na 70 ročného majiteľa a vraví:

 “Robím manažérku tomuto hercovi.“

„Prosím?!“

Dozvedela som sa, že Ken-čan pôsobí hlavne na divadelnej scéne, no má za sebou aj nejaké malé role v seriáloch a pani manažérka je vlastne riaditeľkou menšej talentovej agentúry. Konverzácia sa plynulo dostala k idolom a nenechala som si ujsť šancu pochváliť sa, komu najviac fandím. Ukázalo sa, že pani riaditeľka má známeho, ktorý zrejme momentálne spolupracuje na produkcii divadelnej hry, v ktorej účinkujú všetky členky Morning Musume. Chápete. Ja poznám niekoho, kto pozná niekoho, kto pracuje s Morning Musume! No nič, teraz sa ukľudním a budem prehlbovať načaté konexie.  

Takže si poslednú dobu celkom užívam čas sama so sebou. Hoci v takýchto prípadoch je to skôr skvelá príležitosť zoznámiť sa s novými ľuďmi. Tak či onak, robiť veci hitori mi učarovalo a snáď v blízkej dobe skúsim aj niečo nové. 
A čo vy?

Sewitches
Hitori džindža = navštívenie svätyne osamote