streda, 16. augusta 2017

O tom, ako som išla do rezancovej prefektúry, časť prvá

Dnes sme s kolegyňou prišli na strašné zistenie. Viete o tom, že za 4 a pol mesiaca končí rok 2017? Vie mi niekto povedať prečo som ešte stále v nálade: Tak teda, kedy začnem s plnením tohtoročných predsavzatí...hmm....už by som asi mala. A veď ešte času.

No nie. Veď za chvíľu by som si mala začať dávať predsavzatia na rok 2018. To je hrozné.....

No nič, bedákanie si asi nechám na december. Teraz sa už radšej vrhnem na tých pár dní, ktoré som strávila na Šikoku, konkrétne v prefektúre Kagawa. A ak by vás zaujímalo, prečo práve rezancová prefektúra, nuž tak sa pomenovali samotní Kagawčania, lebo sa pýšia svojím Sanuki udonom, širokými rezancami. Ako naozaj, vitajte v rezancovej prefektúre bolo napísané snáď všade!

Udon v Kotohire, o ktorej napíšem nabudúce
Pôvodne som toho chcela obehnúť viac, ale namiesto nezmyselného ponáhľania som sa rozhodla stráviť dlhší čas na miestach, ktoré ma zaujali. A vlastne som nemala ani celkovo toľko času, koľko by na celé Šikoku bolo treba. No snáď mi ten ostrov nikam neutečie.

Po skvelom nedeľnom koncerte mojich dievčat som v pondelok ráno o 5:00 nastupovala na vlak v Ogikubo. Minule, keď som sa po prekaraokeovanej noci vracala prvým vlakom domov som bola šokovaná, koľko ranných vtáčat je v Tokiu. No aj tak ma to aj v ten pondelok znova prekvapilo, keď som si skoro ani nesadla. Ale musím povedať, že cesta nesklamala a sedela som po každom prestupe, ktorých bolo tuším 11.  

Tých 14 hodín mi ubehlo naozaj veľmi rýchlo, presne ako som dúfala. Zaujímavé bolo, že čím viac som cestovala na západ, o to staršie vlaky sa začali objavovať, no zároveň i omnoho pohodlnejšie. Okolo Tokia totiž len zriedka nájdeme náš európsky typ so sedačkami tak ako v autobuse či lietadle. Sú tam sedačky popri stene vlaku, určite si to pamätáte napríklad z Cesty do Fantázie. No na západe Japonska som sa už pohodlne mohla vyspať opretá o okno. A samozrejme tie japonské vlaky boli presné ako hodinky. Bola som si istá, že keď mám na prestup 2 či 3 minúty, určite to stihnem. Vlaky vlastne aj tak na seba vždy čakali, keď sa náhodou objavilo pár minútkové meškanie.  Tá doprava je jednoducho tak zariadená. Až na poslednom prestupe sa mi prekazil plán, keď som sa v Okajame nezmestila do vlaku mojej destinácie, hlavného mesta prefektúry Kagawa, Takamacu. To bolo teda ľudí. Ale o to lepšie, keďže som si v ďalšom vlaku o polhodinku zase sadla.

Hlavný japonský ostrov Honšú a najmenší ostrov Šikoku spája obrovský most Seto, z ktorého mi nabehla husia koža. Rozprestrel sa predo mnou krásny výhľad na more a utíchajúci tajfún a búrku. Možno ste totiž videli na internete zábery obrovského tajfúnu z vesmírnej stanice, nuž áno, to bolo práve nad juhozápadným Japonskom, keď som tam cestovala. Ale žiaden strach, naozaj to už odchádzalo a ja som prežila 4 slnečné dni.

Tu ho máme!
Prvý deň som sa vybrala na ostrov Šódošima, v doslovnom preklade ostrov Malá fazuľka, ktorý však bol oveľa väčší než sa zdal. A tiež sa vlastne o ňom hovorí ako o olivovom ostrove, lebo sa tam netradične pestujú. V istom momente som mala pocit, že som na dovolenke v Grécku. No naozaj! Bola tam socha bohyne Atény a jeden tváriac sa grécky veterný mlyn! A potom ten olivový park, kde som si vyfotila ďalších pár gréckych fotiek. No a tí ľudia s metlami! Asi viete ako sa fotia Potteráci, keď idú na miesta, kde sa film natáčal. Vo vzduchu na metle. No tak presne to isté sa dialo na tejto Malej fazuľke, lebo ako som zistila v ten deň, natáčala sa tam hraná verzia animovaného Ghibli filmu Kikis Delivery Service, ktorý som dokonca videla. Samozrejme som nič nespoznávala, bolo to už pred 3 rokmi, ale prišlo mi naozaj vtipné ako sa tam všetci tak metlia. Dorazila som i ku milému drevenému obchodíku, ktorý bol vo filme Kikinou poštovou stanicou. Strašne rada chodím na miesta, kde sa natáčali moje obľúbené japonské filmy či seriály, takže milé prekvapenie.

Vo vzduchu! Inak áno, tie metly sa tam dali požičať.
Kiki's Delivery Service
Všade samé olivy
A tento ostrov je asi populárnym miestom pre filmových režisérov, lebo sa tu odohrával i známy japonský film Nidžúši no Hitomi, Dvadsaťštyri očí z roku 1954 o učiteľke a jej žiakoch. Filmová dedinka tam stojí doteraz ako múzeum a hoci som film zatiaľ nevidela, nenechala som si ujsť kulisy zo šesťdesiatych rokov.  A pozor, tam som zistila , že na Šódošime sa natáčal aj jeden z mojich najobľúbenejších mysterióznych seriálov, N no Tame ni (anglický názov The Testimony of N). Akurát som vôbec nestíhala na to miesto ísť, čo bola hrozná škoda, lebo som si spomenula, ako som o tom vlastne pred dvoma rokmi čítala.

Nidžúši no Hitomi múzeum
Na záver dňa ma čakalo Angel Road, piesočná cestička na mini ostrov, ktorá je prechodná iba počas odlivu dva krát za deň. Je to miesto pre zaľúbencov, ktorí si tam sľubujú večnú lásku odkazom na umelých mušľách. Takže neviem čo som tam robila ja, a vlastne to nebolo ani tak dych berúce ako na vyfotošopovaných fotkách na internete.  Nevadí, aspoň som sa krásne dostala posledným autobusom k prístavu a na pevninu sa plavila pri západe slnka s pivom v ruke. Čo viac si priať?

Angel Road

Malé zistenia po prvom dni: Veľa čínskych turistov, málo autobusov a mládež na Šódošime sa veľa usmieva.

Sewitches

streda, 2. augusta 2017

O práci, práci a zase práci

Ani neviem ako a už je tu august. Slovensko je už v polke letných prázdnin, no tie japonské ešte len nedávno začali. Ja idem od 7. Augusta na týždeň na Šikoku, najmenší zo štyroch hlavných ostrovov. O tom napíšem celý blog keď sa vrátim, takže si nahradím to, že som v júli nenapísala žiaden....
V Tokiu a v terajšej práci som už niečo cez polroka. Neskutočne rýchlo to ubieha, ale keďže som teraz spokojná tam kde som, tak mi to vôbec nevadí. A čo sa tej práce týka, tak napíšem nejaký ten apdejt.
Aj ja sa už veľrybím na suchu.
Už sa veľmi nepamätám kedy a čo presne som naposledy o práci písala, ale za toho polroka sa toho dosť zmenilo. Keď som nastúpila, bolo nás v tíme 7 s tým, že tímlíderka bola na materskej, takže nás pracovalo 6. Určite som spomínala, že sme veľmi mladý tím aj vekovo, a aj tým, že väčšina nastúpila nedávno. Tí čo ma zaúčali sa ešte len sami učili.

No po cca dvoch mesiacoch odišla prvá kolegyňa, čo ten nával práce a tlak už akosi psychicky nezvládala. Na to, aká sme malá firma máme totiž na starosti veľa a veľkých klientov, a preto každý jeden zamestnanec zo seba vydáva naozaj všetko. Žiadne spanie za počítačom, ako sa to hovorí o veľkých japonských firmách, kde je zamestnancov prebytok. Po odchode tejto kolegyne, ktorá ma dovtedy zaúčala som začala bližšie pracovať s druhou kolegyňou, ktorú som si veľmi rýchlo obľúbila. V našom tíme najstaršia, no neskutočne charizmatická žena s dušou puberťáčky (v dobrom slova zmysle). Mala na starosti veľký projekt a ja som jej začala robiť niečo ako asistentku. Začiatky boli ťažké, no teraz som za ten projekt (ktorý ešte neskončil, lebo trvá pol roka) neskutočne rada. Lepší tréning som ani nemohla mať. No táto kolegyňa odrazu po piatich mesiacoch skončila tiež. Bolo mi to strašne ľúto, ale chápala som, že plat je nič moc a pracovná doba troška dlhá pre matku s dvoma deťmi. Na projekt som samozrejme nezostala sama, lebo sa ho ujal kolega, no v podstate som bola jediná osoba v tíme ktorá mala potuchy, v akom štádiu teraz sme, čo treba ďalej riešiť a snáď aj ako to riešiť. Kolegovci sa nebáli na mňa v tomto spoľahnúť a ja som pocítila prvé uznanie i potešenie z práce.

Naozaj som si myslela, že sa nehodím na túto prácu a že mi to nikdy nepôjde. Stále som čakala a čakám, kedy príde nejaké zlyhanie. No to neprichádza a o to väčší mám strach.  Po firme sa dokonca začala šíriť fáma, aká mi práca ide. Zastavil ma s tým šéf , hlavná manažérka, i naša tímlíderka. Neviem čím to je, no ja som jednoducho iba človek, ktorý nerád prehráva a prácu si robí svedomito. Hoci som si myslela, že neviem pracovať a byť v niečom dobrá....ach to nízke sebavedomie je hrozná vec.
Japonský rozhlas if you know what I mean ;)

Keď táto kolegyňa teda odišla, začala som úzko pracovať s kolegom, ktorý v tej dobe nahrádzal tímlíderku. Dovtedy som s ním ledva prehodila reč, no odrazu sa to spustilo. My sme si tak neskutočne sadli, že podaktorí kolegovia mali snáď už aj isté podozrenia. On je to proste divný človek, no s podobným humorom a iróniou ako ja. Dokonca som ho minule náhodne stretla v obľúbenom bare, ale to už je zase na iný blog....V každom prípade sa moje pracovné povinnosti čoraz viac rozšírili a začala som riešiť niekoľko klientov naraz.

Aby som nezabudla, od apríla ešte nastúpila nová kolegyňa z Hong Kongu, ktorú som i ja zaúčala. Teraz sa vrátila tímlíderka z materskej a sme v 6-člennej zostave. Dostala som na starosti ďalší veľký projekt a cítim, ako sa každý deň ešte stále niečo nové učím. Nikdy som nemala prácu, kde by som sa každý deň naučila nové veci. Či už je to pokrok v hovorovej, alebo písanej japončine a angličtine, vedomosti o jazykových a biznis školách v zahraničí a ako fungujú, o japonských firmách, pc zručnosť, riešenie rôznych situácií a komunikácia. Je toho veľa. A stále mám priestor sa zlepšovať. Hoci poslednú dobu je už toho moc a akosi si neviem zmanažovať čas. Viac menej každý deň robím teraz nadčasy a najhorší je tento týždeň pred dovolenkou, lebo musím všetko do istej miery dokončiť a dať inštrukcie kolegom v mojej neprítomnosti. Musím sa zamyslieť nielen nad ďalším postupom, ale aj nad tým, aké rôzne problémy sa môžu naskytnúť a ako ich bude treba vyriešiť. Samozrejme budem celý týždeň na Šikoku na dráte, keby niečo.  Ach bože, cítim sa tak workoholicky.
Jedlooo!
Ale práca ma naozaj baví, prostredie je super, kolegovia sú zaujímaví a milí ľudia, učím sa stále. Čo viac si môže človek želať? Možno hádate správne, áno, je to lepší plat. Ja viem, že na Slovensku niektorí len môžu snívať o tom, koľko teraz zarábam, no na japonské pomery je to naozaj veľmi málo. Som tam totiž stále iba na brigáde, hoci pracujem 40 hodín týždenne + pár nadčasov. Samozrejme aj obsah práce sa rovná normálnemu zamestnancovi. No keďže je to brigáda, platia ma od hodiny a hodinová mzda je teda dosť biedna. Od toho sa mi odráta zdravotné poistenie a ďalších x vecí a končím s platom, z ktorého síce vyžijem normálne, no nenašetrím vôbec nič. A to je teda problém, ak sa chcem na Vianoce vrátiť domov. Začína mi pár mesiacov o suchom chlebe, lebo inak to ružovo nevidím. Samozrejme nebudem vás klamať, v nedeľu idem na koncert, v novembri tiež....:D

Nemyslela som, že sa tak rozkecám o práci.  Mám v zálohe ešte pár vecí, o ktorých chcem napísať, no nájsť si poslednú dobu silu a čas na blogy je dosť náročné. Ale pokúsim sa byť aktívna. Ono je to strašne super, lebo ak budem pravidelne písať napríklad 5 či 10 rokov, dokážem sa spätne pozrieť na všetky tie pokroky, čo som prežívala a tak. To je vlastne taký denník. A ja som si dlhé roky písala papierový denník. A potom som si spätne čítala tie žvásty 13 ročnej Sewi, ktorá z okna sledovala chlapcov na skejtborde....No nič, to radšej nechajme tak. Som rada, že môžem tento denník zdieľať so svetom. Aspoň mám pocit, že v tom nie som úplne sama.


Sewitches

A na záver óda na japonský job hunting v podaní Tsubaki Factory


štvrtok, 8. júna 2017

O žltej narodeninovej oslave

Mám pocit, že čím ďalej tým častejšie sa zúčastňujem podivných akcii. Samozrejme to opäť súvisí s japonským zábavným priemyslom a dokonca sa občas prichytím pri myšlienke: “Aspoň budem mať o čom písať!“.

Pred niekoľkými týždňami som bola na tradičnom festivale, ktorý bol sústredený okolo jednej konkrétnej svätyne. Ľudí tam bolo neúrekom, a trvalo nám dlho, kým sme sa s kamarátkou konečne dostali do centra diania so stánkami s občerstvením. Rozhodnutá kúpiť si niečo sladké mi do oka padol stánok s malými sladkými guľôčkami. A prečo by aj nie, bol totiž zvnútra pooblepovaný plagátmi a fotkami populárnej dievčenskej idol skupiny Momoiro Clover Z, ktorú mám mimochodom celkom rada. Autentickú atmosféru dotvárala hudba z mobilu a dvaja postarší vysmiati týpci.

Nebola by som to ja, ak by som sa nepustila do konverzácie o idoloch. Ako náhle som prehlásila, že mám Momoclo (skrátený zaužívaný názov skupiny) rada, dostala som dvakrát toľko guľôčok do vrecúška z 300 jenov na rovných  100. Tomu sa hovorí skvelá kúpa a šarm slovenskej fanynky. Na záver mi ešte pustili obľúbený song a spokojná som sa vypravila do davu. No po chvíli za nami jeden z nich dobehol a vraví mi: “O niekoľko týždňov bude mať Shiorin,  možno vieš, tá žltá členka z Momoclo, narodeniny. No a robíme také narodeninové stretnutie s ďalšími jej fanúšikmi, nechceš sa pridať?“

O týchto akciách som už čo to čítala. Skupinka fanúšikov sa stretne a oslavuje narodeniny obľúbenej členky. Všetci sú oblečení v jej farbe a dokonca objednajú aj tortu. Vždy som si hovorila, aké je to podivné a naozaj ma to nelákalo. No týpek mi ukázal fotku z predošlej oslavy a bolo tam i kopec dievčat, ktoré vyzerali vcelku normálne. A keďže som si predsavzala skúšať stále nové veci, hlavne také kde sa dajú spoznať noví ľudia, ihneď som pozvanie prijala.

Celá nesvoja som v ten večer na seba navliekla jediné žlté tričko, ktoré vlastním a vybrala sa na stretko s hlavou plnou Momoclo songov, ktorých názvy som si na poslednú chvíľu snažila vryť do pamäti. Skupinu mám síce rada, celé albumy mám v prehrávači cestou do práce, no o členkách neviem skoro nič. Dve hodiny pred akciou som sa konečne naučila ich celé mená a to ich je iba päť.


No ale poďme konečne k veci.  Po vstupe do reštaurácie ma vítala bábika Shiorin posadená na polici vedľa vstupu do menšieho vyhradeného priestoru pre našu akciu. Okamžite sa mi naskytol pohľad na niekoľko žltotričákov sediacich pri stole, ktorý sa nervózne medzi sebou zľahka bavili. Bolo jasné, že mnohí sa rozprávajú prvýkrát. Boli medzi nimi zväčša starší páni, no i mladé dievčatá. Postupne sa nás nahromadilo cez 20 a akcia mohla začať. Sedeli sme cez 4 stoly a postupne sa po porade predstavovali. Odkedy sme fanúšikmi, obľúbená členka a pieseň. Hoci to bola oslava narodenín pre Shiorin, našli sa tam aj fanúšikovia červenej, či zelenej. Ja som sa samozrejme priznala, že obľúbenkyňu zatiaľ nemám. A potom sme vlastne už iba kecali o všetkom možnom. Bolo tam aj kopec fanúšikov iných idol skupín a tak som sa aspoň necítila úplne odveci. Po čase sme si povymieňali miesta, aby sme prehodili reč aj s inými ľuďmi a vrcholom večera bola tombola, ktorú pripravil jeden fanúšik z vlastnej zbierky. Hrali sme kameň papier nožnice a div sa svet, vyhrala som plagát.
Ževraj Z(et) póza

Ako dekoráciu sme tam mali ďalšie Shiorin bábiky, navlečené v rôznych kostýmoch či už z PVčiek alebo koncertov. Boli to výrobky jedného z fanúšikov. Nesmeli chýbať svietiace tyčinky a veľký žltý uterák. Dievčina čo sedela pri mojom stole sa bola dokonca prezliecť do cosplaya.


Celkom vtipný bol aj pán, ktorý rozprával o tom, ako sa istú dobu hanbil pred manželkou a dcérou spomenúť svoju novú záľubu. No nakoniec to už nevydržal a všetko vyklopil. Dcéra nadšená, manželka tiež podporuje, zvláštna to krajina, naozaj. Ale tak to vlastne má byť, no nie?


Jediné čo ma zamrzelo bolo niekoľko chodov bez záverečnej torty. Nuž, budem asi musieť ísť na podobnú oslavu zas. Naozaj som sa prekvapivo zabavila a pomaly ale isto zo mňa upadajú tie predsudky voči postarším fanúšikom dievčenských idol skupín. Hoci mi je jasné, že nie všetci sú tak milí a  štedrí . Možno mám zase len to moje šťastie.


Sewitches

pondelok, 15. mája 2017

O tom, ako som začala tráviť čas sama so sebou

Vedeli ste, že v Japonsku je populárne robiť veci sám? Majú na to dokonca pomenovania. Napríklad  Hitori gohan= ísť sa sám najesť, hitori nomi= ísť sám piť, hitori tabi= sám cestovať, hitori eiga= íst sám do kina, moje obľúbené hitori karaoke= sám si ísť zaspievať na karaoke a mohla by som pokračovať donekonečna. Spojením  hitori (jeden človek /sám) a hociakej aktivity si vlastne môžete poskladať čo len chcete. A zdá sa, že hlavne u dievčat je čokoľvek hitori istou výzvou, či dobrodružstvom. Dokonca ženy, ktoré sa vedia ísť samé najesť do reštaurácie, či za kultúrou sú pokladané za kúl a nezávislé. Mnohé hlavne mladé Japonky to obdivujú.

Hitori tabi@Macumoto hrad
Neviem si predstaviť, že by som u nás išla niekam sama. Doteraz sa pamätám, ako som ešte počas strednej prišla asi dva tri krát skôr do krčmy, prípadne kamaráti meškali a ja som na nich musela sama čakať. Za stolom s nejakou tou kofolkou. Bolo mi hrozne trápne. Myslela som si, ako na mňa ľudia musia divne pozerať. Sama som chodila maximálne na nákupy, no to bola hranica.
Neviem či je to Tokiom, alebo všeobecne Japonskom, no veľmi som si obľúbila chodiť na rôzne miesta sama. Na koncerty už dlhšie, lebo medzi kamarátmi nemám nikoho s rovnakou záľubou, no poslednú dobu hlavne na to karaoke. Niektorí z vás možno vedia, ako ma baví spievať (na našich festivaloch som bola pravidelným účastníkom karaoke súťaží), no netušila som, že dokážem sama spievať bez prestávky aj hodinku dve bez toho, aby ma to omrzelo. Raz to bolo celkom vtipné, lebo dvere boli presklené a keď som sa rozbíjala na Morning Musume, tak sa pri mojich dverách zastavil akýsi pánko, hľadel a  nechápal.

Ale hitori karaoke je ešte stále fajn, lebo má človek vlastne súkromie a nemusí sa (väčšinou) cítiť trápne. Už od študijného pobytu v Japonsku som začala chodiť sama na výlety, ale až teraz som sa počas Golden weeku odvážila ísť prvýkrát sama do izakaje. Hoci mi chvíľu trvalo, kým som našla nejakú malú a útulnú, kde mi hitori nomi nepríde úplne nemožné, nakoniec to naozaj stálo za to. Usadila som sa za bar, za ktorým varili také milé tetušky. Hneď sa vytešovali z môjho kroja, ktorý som si po dlhej dobe zadovážila a hádali odkiaľ som. Do reči sa so mnou dal i mladý čašník, ktorý bol ako vystrihnutý z doramy o stredoškolskom bejzbalovom tíme plnom snov a nehynúceho priateľstva. Asi po hodine, čo som sa skvelo bavila ma oslovil jeden muž od stola poblíž, či ak správne počul som z Česka. Dozvedela som sa, že má rád východnú Európu (áno, tak nás všade volajú, už sa s tým zmierme) a niekoľkokrát navštívil aj Slovensko. Svet je proste malý.

Hitori nomi@Macumoto
Tu sa dostávam k môjmu v poradí druhému hitori nomi, ktoré sa uskutočnilo kúsoček od môjho domu. Piatok večer, nemám žiadne plány, reku skočím do tej maličkej izakaje čo mám po ceste domov na pivo a nejaké jedlo. Vždy som sa tam chcela ísť pozrieť, no nikdy som nemala odvahu. Vstúpim dnu a vidím milého deduška za barom a iba jednu ženu v stredných rokoch pri pive. I tento majiteľ sa o mňa zaujímal a po prehodení pár slov sa zase zahĺbil do rozhovoru so zrejme stálou zákazníčkou. Jedným uchom som sa započúvala do rozhovoru a uvedomila si, že sa rozprávajú o veciach, ktoré mi nie sú úplne ľahostajné. Japonská telka, herci, manažéri, zákulisie. Nedalo mi to a oslovila som ženu s otázkou, kde pracuje. Tá sa iba usmiala, ukázala na 70 ročného majiteľa a vraví:

 “Robím manažérku tomuto hercovi.“

„Prosím?!“

Dozvedela som sa, že Ken-čan pôsobí hlavne na divadelnej scéne, no má za sebou aj nejaké malé role v seriáloch a pani manažérka je vlastne riaditeľkou menšej talentovej agentúry. Konverzácia sa plynulo dostala k idolom a nenechala som si ujsť šancu pochváliť sa, komu najviac fandím. Ukázalo sa, že pani riaditeľka má známeho, ktorý zrejme momentálne spolupracuje na produkcii divadelnej hry, v ktorej účinkujú všetky členky Morning Musume. Chápete. Ja poznám niekoho, kto pozná niekoho, kto pracuje s Morning Musume! No nič, teraz sa ukľudním a budem prehlbovať načaté konexie.  

Takže si poslednú dobu celkom užívam čas sama so sebou. Hoci v takýchto prípadoch je to skôr skvelá príležitosť zoznámiť sa s novými ľuďmi. Tak či onak, robiť veci hitori mi učarovalo a snáď v blízkej dobe skúsim aj niečo nové. 
A čo vy?

Sewitches
Hitori džindža = navštívenie svätyne osamote

pondelok, 1. mája 2017

O práci v japonskej firme

Stereotypov o japonských firmách je mnoho. Ľudia pracujú veľa nadčasov, prísne sa dodržiava hierarchia, kopec povinných chlastačiek so šéfom, či nadľudská nasadenosť. Dnes by som chcela vyvrátiť väčšinu takýchto predstáv, ktoré rozhodne neplatia v každej japonskej firme.

Pracujem v agentúre, ktorá sprostredkováva veľkým japonským firmám jazykové a odborné pobyty a stáže v zahraničí, prevažne v anglicky hovoriacich krajinách. To je prvým meradlom toho, prečo sa moje pracovisko líši od typickej japonskej firmy. Sme v úzkom spojení so zahraničím, naším mottom je globálne vzdelávať a vychovávať profesionálnych jedincov.


Zároveň by som to nazvala takou rodinnou firmou, kde i riaditeľova žena a dve dcéry  majú svoje (vyššie) miesta. No to nie je jediné, čo u nás rodinne funguje. Všetci kolegovia sú veľmi priateľskí a skoro vôbec tu neexistuje vzťah senpai-kóhai, kedy je staršia, alebo v odbore skúsenejšia osoba nadradená. Samozrejme, že úcta k človeku a jeho práci je prirodzená. No ako nováčik sa tu necítim byť poskokom, kávovarom, či kopírkou, ako väčšina zelenáčov vo veľkých japonských firmách s dlhou históriou. Strašne sa mi páči, ako si vieme pekne uťahovať z mladého kolegu, ktorý je jediným chlapom v našom tíme, hoci je pracovne najskúsenejším a za normálnych japonských okolností, by sme si voči nemu nič také dovoliť nemohli. Ale podľa mňa on si pozornosť žien užíva. A nesmiem zabudnúť na to, ako nám občas pán riaditeľ prinesie do kancelárie slané a sladké, aby sme nabrali novú energiu. 

Rozlúčková párty s dlhoročnou kolegyňou

A ako je to s tými preslávenými nadčasmi? Toto bohužiaľ nevyvrátim. Už len to, že v pracovných zmluvách má každý zarátané povinné nadčasy je znamením, že to tak skoro nevymizne. Ja nepracujem na plný úväzok, ale skôr je to niečo, ako na dohodu. Preto ma platia od hodiny a nemám ani nadčasy. Je celkom smutné, že ma to núti byť spokojná s tým, čo mám. Ináč povedané, nechcem pracovať na plný úväzok. Dostávala by som síce viac zaplatené, ale čo z toho, keď strávite všetok svoj čas v práci? Je to niečo, v čom ešte stále blúdim a neviem sa s tým v rámci života v Japonsku vyrovnať. No zároveň si uvedomujem, že takto nemôžem pracovať stále.


O Japoncoch sa hovorí, že pracujú síce dlho, ale nie efektívne. A myslím, že je to z časti pravda. Stretla som sa s veľa prípadmi, kedy sa mi pozastavoval mozog nad tým, aká práca mi bola práve nadelená. Zadania s nepresnými, či nedostačujúcimi informáciami. Je síce fajn urobiť niečo dopredu, ale keď viem, že to neskôr budem musieť aj tak celé prerábať, vedela by som daný čas využiť rozhodne lepšie.  A takto to ide dokola a je ťažké zmeniť ten ich zabehnutý systém neefektívnosti.
Ale tých negatív je oveľa menej ako pozitív a v práci som zatiaľ spokojná. Mám na starosti kontakt so školami v zahraničí, spracovávanie  a tvorbu dokumentov, občas nejaký preklad a nedávno som mala možnosť stretnúť sa aj s japonskými klientami. Najnovšie dokonca zaúčam novú kolegyňu z Hong Kongu a zisťujem, čo všetko už viem a v čom mám ešte sama medzery.
 

Terasa na streche
Keďže je firma dosť malá, tak má človek celkom rýchlym spádom veľa práce a zodpovedností, čo je spočiatku dosť stresujúce hlavne pre niekoho ako som ja. Japončina a angličtina nie sú mojím materinským jazykom, a sféra, v ktorej pracujem je pre mňa vo všetkom nová. Stretávam sa s odbornými výrazmi, ktorým niekedy nerozumiem ani po slovensky,  a práca vyžaduje používať hlavu, čo som popravde doteraz nikdy veľmi nepotrebovala. Celý život som kreslila a v hoteli v Šizuoke to bolo tiež skôr o rutinnej práci rukami. No o to väčšou výzvou to je a konečne začínam mať pocit, že sa do toho dostávam. Už si ani tak často nehovorím, že to nie je pre mňa. 

Uvidíme, ako to opäť celé dopadne, no rada by som v tejto firme pracovala aspoň rok. A potom sa zase pustila do zatiaľ nesplnených snov pracovať v japonskom zábavnom priemysle. A nie, tým nemyslím konkurz do Morning Musume. Aj keeeď hmm.... :D …. Robím si srandu. Teraz je najdôležitejšie, aby mi predĺžili víza a ja som vôbec v Japonsku mohla zostať. Tak držte palce!

Sewitches

štvrtok, 20. apríla 2017

O predĺžení pracovných víz

Za 3 dni mi končia pracovné víza. Ale nič sa nebojte, v pondelok som si ich bola predĺžiť, hoci ešte chvíľku potrvá, kým sa dozviem výsledky.

Mnohí ľudia sa ma pýtajú, ako je to s pracovnými vízami, keď som zmenila prácu a podobne. Je pravda, že sú pôvodne sponzorované hotelom, v ktorom som pracovala. Pani domáca v hoteli bola taktiež mojím zástupcom, ktorého je potreba pri prvom vybavovaní víz. No keď zmeníte prácu, automaticky zástupcu strácate. V hoteli sa mi vyhrážali, že bez zástupcu byť v Japonsku nemôžem. Nie je to pravda, hoci je lepšie ho mať. Pri zmene práce môžete požiadať svojho nového zamestnávateľa, aby sa stal vaším zástupcom, ale naozaj to nie je podmienkou.


No a čo ďalej? Treba mať na pamäti, že nová práca musí zapadať do typu vašich víz. Týchto typov je niekoľko a sú rozdelené podľa profesie. Čašník sa nemôže stať ITčkárom, hudobník nie učiteľom. Teda môže, ale to už potrebuje nové víza. Musíme sa teda mať na pozore pri hľadaní novej práce.
Asi jeden z najobvyklejších typov víz je práve ten môj, zvaný Engineer/Specialist in Humanities/International Services. Príklady profesií sú napríklad spomínaný IT, či automobilovky, ďalej HR i účtovníctvo a nakoniec prekladateľ, učiteľ cudzích jazykov, alebo niekto ako ja. Riešim štúdium a stáže v zahraničí pre japonské firmy.

 Tento typ víz je asi najrozsiahlejší v rámci profesijných oblastí, a preto nie je zas tak ťažké nájsť si inú prácu bez toho, aby vám zamietli predĺženie.

A čo na také predĺženie pracovných víz v Japonsku po zmene zamestnania potrebujete?

  1. Prihláška (časť vyplnená vami a časť vyplnená firmou)
  2. História pracovných skúseností
  3. Akademické pozadie
  4. Písomné zhrnutie dôvodu, prečo chcete pracovať v Japonsku a v danej firme
  5. Brožúrka firmy, alebo niečo, čo ju predstavuje. Informácie o firme a jej činnosti.
  6. Doklad o ukončení predchádzajúceho zamestnania od bývalého zamestnávateľa
  7. A ďalšie papiere, ktoré vám vydá firma. Nie som si tým úplne istá, ale mal by to byť doklad o tom, že firma prosperuje (resp. funguje podľa zákonov, nekrachuje atď) a ďalej o tom, že tam pracujem.
  8. Fotka 3 x4 cm
  9. Pas a Residence Card

Snáď som na nič nezabudla. Potom už len stačí ísť na imigračné. Vystáť si nejaké tie rady, ale aj keď vám niečo chýba či máte nejaký problém, aj tak vás odbavia. Akurát treba chýbajúce dokumenty poslať poštou. Bála som sa, ako dopredu to celé musím riešiť.  No keď už raz podáte prihlášku a napríklad týždeň na to vám víza skončia, vôbec to nevadí. Ste v procese predĺženia, a tým pádom “chránení“ pred nechceným vyhostením...



Jediný veľký problém, s ktorým som sa zatiaľ stretla bolo vymáhanie dokladu o ukončení zamestnania od hotela v Šizuoke. Ešte v januári, hneď ako som skončila som si tento papier vypýtala, lebo som mala zistené, že to budem potrebovať. Riaditeľ, ktorý sa na mňa neskutočne hneval (mal aj nemal na to dôvody) mi odvrkol, že mi nič také nedá. Iba malá poznámka, tento dokument je podľa zákonu firma povinná vydať. Nepokúšala som podráždeného býka, a tak som to skúsila znova o týždeň, už v Tokiu a cez email s Pani domácou. Neodpisovala. Zavolala som jej a odvrkla mi, že žiaden mail nedostala (samozrejme), a aj tak nikdy nič také ešte nikomu nevydali, nevie o tom nič. Skúsila som to opäť, no nedočkala som sa. Nechala som to teda tak. Vravím si, nechajme tomu čas, oni sa ukludnia, potom im to už bude jedno.

No prišiel apríl, posledný mesiac mojich víz a ja som znervóznela. Opäť som sa snažila dovolať Pani domácej, ale z neznámych dôvodov to nešlo. A tak som teda zavolala priamo do hotela, kde to zdvihol riaditeľ. Po otázke či má chvíľku čas, že s ním potrebujem niečo prebrať mi to zložil s tým, že je zaneprázdnený.  Zase neúspech. To už ma začínalo pekne štvať. Je pravda, že im vďačím za víza, no mala som svoje pádne dôvody na skončenie a oni nie sú jediní, ktorí porušili sľub. No nič, dala som teda novej firme vedieť, ako sa veci majú a naša asistentka sa snažila spojiť s hotelom. Tvrdila mi, že predsa keď kontaktuje firma firmu, všetko pôjde. Ach, ako sa len mýlila. Dostalo sa jej rovnakého mrázu, po japonsky krásne povedané šio taió, slaného zaobchádzania (s ľuďmi). Jednoducho veľmi chladná, na hotel rozhodne neslušná odozva. Najväčším prekvapením bolo, keď  ten doklad z čista jasna prišiel  po tom, ako sme sa vo firme zhodli, že keď to nepôjde podobrotky, tak iba pozlotky. Našťastie k tomu nedošlo, a hoci ten doklad nemá správny formát, hlavne že ho mám.



Úplne som sa rozpísala o nepekných veciach. Ale aj to sa stáva a treba byť na všetko pripravení. Ja som ešte jedna z tých šťastlivejších. Teraz už len čakať a dúfať, že tu ďalší rok budem môcť pobudnúť. Stále som na mizine, takže žiadna cesta na Slovensko sa konať nemôže!

Sewitches

štvrtok, 30. marca 2017

O tom, ako za chvíľu prídem o všetky peniaze

Poslednú dobu chodím na veľa rôznych akcií, kde mám možnosť hlbšie spoznávať svet japonských idolov. Ide o jednu konkrétnu agentúru, to aby som zas nehovorila úplne všeobecne, lebo sa to často líši. A je tu pár fascinujúcich bodov, okamihov a ľudí, ktoré by som chcela troška popísať.

Najprv vám ale aspoň jednoducho predstavím skupinu, do ktorej som teraz neskutočne zažratá a zohráva to úlohu v tom, o čom chcem dnes písať.

Morning Musume tento rok oslavujú 20. výročie vzniku. Ich členky však nie sú ženské po štyridsiatke, no mladé dievčatá v priemere 17 rokov. Členky skupiny sa totiž každým rokom obmieňajú a skupina tak nikdy nezostarne a teoreticky je nesmrteľná.  To znamená aj zmenu hudobného štýlu, či celkového konceptu. A tak starí fanúšikovia odchádzajú, noví prichádzajú, niektorí sú tu s nimi celú dobu. Mňa tento systém obmeny dosť zaujal a vždy sa teším na tzv. novú generáciu dievčat, hoci smútim keď niektorá zo skupiny „maturuje“, ako to Japonci poeticky nazývajú. Priemerná „životnosť“ členky skupiny je 5-6 rokov.  Morning Musume’17 (čítaj one-seven) má 13 členiek a skladá sa z 9. až 13. generácie.  Na novú generáciu sa vždy robia kastingy a dievčatá, ktoré sa dostanú do posledného kola, no nakoniec  pohoria dostávajú ponuku pridať sa do agentúry za učňa. Z takýchto dievčat buď tvoria úplne nové skupiny, alebo sa im pošťastí a dostanú sa do Morning Musume troška neskôr. Prípadne strávia roky zaúčaním sa a nikdy nedostanú možnosť na nič viac. Aj to k tomu bohužiaľ patrí.

Chodím síce najviac na Morning Musume akcie a koncerty, ale keďže mám rada všetky skupiny v tejto agentúre, tak behám kade tade. A kde všade som teda bola a čo divné (pre väčšinu Slovákov určite) sa tam dialo?

Prvé, čo človeku udrie do očí, keď príde na koncert je veľký počet mužov asi vo veku 30-45 rokov. Aspoň podľa môjho skromného odhadu. Majú na sebe farebné tričká, ktoré evokujú obľúbenú členku. Hoci keď je v skupine 13 členiek, už sa to začína troška miešať. Oranžová a svetlá oranžová, žlto-zelená či smaragdovo zelená. Máme aj medovú (ktorá je prakticky žltá). Každý fanúšik chce, aby bolo jasné, ktorej členke fandí. Musím sa priznať, že tiež chodím na koncerty zväčša v modrom a fialovom.
Prvý koncert Morning Musume jarného turné
No viete si to u nás predstaviť?  Banda chlapov v stredných rokoch navlečených do farbených tričiek s menom obľúbenkyne, cez chrbát ruksak s kopou odznakov a kľúčeniek s jej tvárou, v ruke svietiacie tyčinky a okolo krku uterák opäť s jej menom.  Takže prvý dojem naozaj dych vyrážajúci. Kde sa títo chlapi berú a čo v tom hľadajú?  Ono je asi ťažké nad tým polemizovať a aj tak prvé čo nás napadne je, že je to celé tak trocha úchylné. Títo muži dokážu viesť dlhé podrobné rozhovory o svojich idolkách, nakupujú kopec fotiek a plagátov, ktoré potom vo veľkom vymieňajú medzi ďalšími fanúšikmi, schádzajú sa pri oslavách jej narodenín, nacvičujú si jednotlivé choreografie, poskakujú na koncertoch a chodia na všetky ďalšie akcie vrátane podania ruky s členkou, či spoločným fotením. Je to úplne fascinujúce. Ako sa jeden človek dokáže oddať inému. Venovať mu všetok svoj čas, úspory a náklonnosť. Musím s nimi raz urobiť rozhovory, inak mi to nedá.


No a zrovna prednedávnom som mala možnosť ísť prvýkrát na akciu spojenú s vydaním nového singlu od čerstvo debutujúcej skupiny. Zahŕňalo to mini vystúpenie a populárny handshake, teda to podanie ruky. Takéto akcie fungujú veľmi šikovne. Na to, aby ste získali lístok si najprv musíte v ten deň kúpiť dané CD. Lístok sa však nachádza iba v regulárnej verzii a ich počet je limitovaný. V praxi to teda vyzerá, že od rána aspoň od deviatej ste už nastúpení pred predajňou a čakáte kým sa o ďalšiu hodinu otvoria brány a vám sa podarí získať oba lístky (aj vystúpenie, aj handshake). No väčšinou vôbec nezáleží na tom, či ste v rade ako prvý, alebo päťdesiaty.  Lístok na event s číslom dostanete vo väčších prípadoch úplne náhodne.

Lístky z Morning Musume eventu
Pre obyčajných smrteľníkov to však vyzerá troška ináč. Okolo pol 1 som bežala cez obednú prestávku po CD, ale bohužiaľ sa na mňa už lístok na mini vystúpenie nezvýšil a musela som sa uspokojiť iba s handshake eventom. Nevadí, lepšie ako nič. 

V tejto predajni bývajú takéto podujatia pravidelne, a preto tam v podzemí majú aj malú halu s pódiom. Schodisko pred halou až po najvyššie poschodie predajne je označené číslami a ľudia sa musia zaradiť podľa toho, aké číslo lístka majú. Niečo pred začiatkom začne pracovník predajne rozdávať veľké igelitové vrecká, do ktorých sme povinní vložiť tašky. Ešte predtým si musíme zložiť všetky náramky, prstene, hodinky a podobné drobnosti, ktoré by nejakým spôsobom mohli ohrozovať bezpečie členiek skupiny. Postupne, ako sa rada pohybuje dopredu sa dostávame až do haly, kde na pódiu za stolom stoja dievčatá jedna vedľa druhej.

Tu sa mi naskytol neskutočný pohľad na Japoncov, ktorích v tomto neprekoná asi nik. V hale boli nastúpení v rade krásne ako hadík bez akýchkoľvek určujúcich pások ako stáť, aké nájdeme hocikde inde, kde treba stáť v dlhej rade. Je to logické, lebo ešte pred pár minútami sa tam konal koncert, čiže nebol čas a priestor na niečo také, no aj tak to bolo úžasné. Všetci svorne čakali na to, kým na nich príde rada, pekne sa posúvali ďalej, nikto sa netlačil. V takýchto momentoch si vždy predstavujem, ako by to asi vyzeralo u nás...To, ako som prišla k dievčatám, zabudla po japonsky a podávala si s nimi ruku tu radšej rozvíjať nebudem. Ale rozplývali sa nad mojimi peknými modrými očami!

A nakoniec musím spomenúť tzv. 2 shot čekikai, fotenie s obľúbenou členkou na polaroid. To už je troška drahšia záležitosť, lebo si človek musí na konkrétnom webe kúpiť set štyroch typov rovnakého singlu. Ale ani to nie je tak jednoduché. Najprv som si musela podať prihlášku o daný set. Potom čakať, kým ma vyžrebujú, a až potom si konečne mohla CD kúpiť.  Japonci tak radi komplikujú veci.


No ale prišiel veľký deň a ja som už bola nasúkaná v koncertovom tričku (bielom!) a čakala v rade na preverenie identity. Bola som široko ďaleko jediná Európanka, čo ma tešilo. Konečne nás pustili do veľkej sály, kde bolo 12 akoby stánkov, či priehradok, za ktorými boli jednotlivé dievčatá. Každý fanúšik sa postavil k priehradke ku tej svojej vysnívanej a mne sa podarilo byť prvá na Miki. Cítila som sa ako na letiskovej kontrole. Do košíka som vložila všetky veci a potom ma celú prešli skenerom. Na záver sa ma pracovník spýtal, v akej póze sa chcem fotiť a konečne ma vpustili dnu. Prvý pohľad sa mi naskytol na Miki sediacu na stoličke pred bielym pozadím. Akonáhle ma zbadala, začala sa škeriť a pozdravila anglicky, lebo strávila skoro celé detstvo v Amerike a v rámci Morning Musume je považovaná za globálnu reprezentantku. Vhupla som na stoličku vedľa nej a obe sme hodili pózu z nového singlu. A potom mi v rýchlosti strčili do ruky fotku a ťahali von. Posledný krát som sa obzrela za Miki, ktorá sa s úsmevom lúčila. Ach, aké krátke to len bolo. Musím ísť nabudúce zas!


Mimochodom, pred dvoma rokmi som poslala do japonskej relácie, ktorá v angličtine predstavuje svetu japonskú hudbu email. Bola to zrovna Miki, ktorá môj email čítala na obrazovke a ja som si tak konečne splnila ďalší malý veľký sen.



Morning Musume'17 - Jealousy Jealousy

Sewitches